Začiatok na konci
Odprevadiť zomierajúceho nie je úlohou profesionálov, ale spoločenstva.
Začať niečo nové si vyžaduje opustiť niečo staré. Je to ťažká úloha, najmä keď ide o to, aby ste sa rozlúčili s ľudskou bytosťou. Zabudli sme, ako sa starať o svojich blízkych a venovať im starostlivosť, ktorá je potrebná na to, aby sme ich sprevádzali v procese umierania. To, čo sa zdá sprvu ako takmer nezvládnuteľná úloha, sa nakoniec ukáže ako dar.
Každý začiatok,” napísal Hermann Hesse v roku 1940 v básni “Stufen” (“Stupne”), “má v sebe kúzlo, ktoré nás chráni a pomáha nám žiť.” Aby sme toto kúzlo mohli využiť, musíme byť pripravení rozlúčiť sa, čo nám umožní nový začiatok. Ak to neurobíme a naďalej sa držíme starého, blokujeme kolobeh života a znemožňujeme, aby po každom konci nasledoval nový začiatok.
Tak ako pre mnohých ľudí, aj pre mňa bol uplynulý rok poznačený rozchodmi a rozlúčkami. Viac ako rok som sprevádzala pomalú smrť svojho partnera. Cestu do nemocnice poznám zo spánku, pohotovosť, úzkostlivé čakanie, sestry na jednotke intenzívnej starostlivosti, rôznych zodpovedných lekárov, z ktorých nikto nie je zodpovedný za všetko. Pľúca, srdce, obličky – tu je telo aglomeráciou rôznych patológií, ktoré akoby spolu nemali nič spoločné.
Každý sa skláňa nad svojím špeciálnym odborom. Každý robí, čo môže. Preťažený lekár na pohotovosti, vysoko kvalifikovaní odborníci, uponáhľané sestry. Osoba na druhom konci je napojená, zmeraná a skontrolovaná do najmenších detailov, na obrazovkách sa objaví v pixeloch a po spracovaní protokolu je prepustená. Stroj beží od A po Z. CT, EKG, MRI sa vykonávajú jedno po druhom a nakoniec neprinášajú to, čo je skutočným cieľom: Úľavu. Vyzdravenie. Liečbu.
Cieľom nie je trvalé zdravie, ale manažment choroby. Rozhodujúcim faktorom je tok peňazí, a nie komunikácie.
Neexistuje prakticky žiadne prepojenie medzi špecialistami, oddeleniami, klinikami, medzi klinikou a praktickým lekárom, medzi praktickým lekárom a personálom domácej starostlivosti. Každý robí, čo vie. Viac-menej stratený pacient sa drží príslušných pokynov a môže len dúfať, že z toho vzíde niečo dobré.
Vzdor
V tomto prípade z toho nevzišlo nič dobré. Pacient sa postupne stáva čoraz krehkejším, stráca čoraz viac autonómie, až nakoniec dôjde k jeho umieraniu. Začína sa dlhý proces. Pre mňa nadišla ďalšia hodina pravdy. “Už nevieme,” čítam vo svojich textoch, “aké to je narodiť sa doma a zomrieť doma. Dlho sme svoje najintímnejšie životné udalosti zverovali odborníkom a inštitúciám. Iní sa starajú o veci, za ktoré sme zodpovední len my.”
Teraz som na rade ja. Som pripravená zostať hore celé noci a byť mu neustále k dispozícii? Dokážem ho sprevádzať až do konca?
Toto nie je len o tom, že trochu podržíte ruku a pohladíte horúce čelo, ale o tom, že ste tam, keď príde strach, hnev, odpor, rezignácia, smútok, keď svaly atrofujú, telesné funkcie zlyhávajú a orgány prestávajú fungovať. Dokážem sa na neurčitý čas takto utiahnuť, byť bez očakávaní a úplne sa venovať starostlivosti o druhého?
Prebúdza sa vo mne túžba odovzdať ho do špeciálneho ústavu a zbaviť sa zodpovednosti. On nechce. Vzpieram sa tomu, čo sa mi vnucuje. Prečo práve ja? Urobil by to aj on pre mňa? Prečo je to opäť žena, na ktorú pripadne starostlivosť ako niečo samozrejmé? Prečo by som sa mala znovu zablokovať a vzdať sa takmer všetkých aktivít mimo domova? Kde sú lôžka paliatívnej starostlivosti? “Nie sú tu žiadne,” hovorí sestrička, ktorá prichádza ráno. “Nechcem. Chcem ísť k moru, na dlhé vychádzky, navštevovať priateľov, vídať svoju rodinu, spoznávať miesta, prechádzať sa po mestách, sedieť v kaviarňach, prechádzať sa po výstavách. Chcem byť bezstarostná, cítiť sa slobodná, mať možnosť rozvíjať sa. Chcem žiť! Rovnako ako on.
Starostlivosť nepotrebuje sebazaprenie
Je dodané špeciálne lôžko, Rolls-Royce medzi nemocničnými lôžkami. Moje auto je plné ošetrovateľského materiálu a liekov, zdravotná sestra teraz chodí ráno a večer. Hneď po prekonaní svojej rakoviny som absolvovala výcvik ako dobrovoľná spoločníčka pre chorých a umierajúcich ľudí. Viem sedieť pri posteli, byť prítomná, načúvať a mlčať. Viem držať ruky a masírovať nohy, vyzliecť a obliecť človeka, zahaliť ho do tepla a vpustiť dovnútra slnečné lúče. Viem, aké to je, keď niekto odchádza. A viem, aké dôležité je nezapierať vlastné potreby a udržiavať rovnováhu medzi dávaním a prijímaním.
Ochota postarať sa, ktorú naša spoločnosť tak veľmi potrebuje, sa môže rozvinúť len vtedy, keď dávanie a prijímanie idú ruka v ruke. Všetci máme právo na naplnenie svojich potrieb a túžob, všetci sme životom uprostred života, ktorý chce žiť. Ak zabudneme na seba, nerobí to z nás lepších ľudí. Ten, kto obetuje spojenie so sebou pre iného, nakoniec zasieva skazu. Udržuje pri živote pekelné trio, desivý zväzok obetí, páchateľov a záchrancov, ktorí doviedli starý svet do priepasti.
Ak chceme prelomiť začarovaný kruh, ak chceme prispieť k tomu, aby si svet nepodmanili ďalší páchatelia-záchrancovia, musíme prestať byť obeťami v každom zmysle slova.
Musíme byť schopní konať spravodlivosť voči sebe a iným bez lenivých kompromisov, prekonať “buď ty alebo ja” a chápať sa ako jeden celok. Miluj svojho blížneho ako seba samého. Dobro jedného je neoddeliteľne späté s dobrom druhého. Čo robím tebe, robím aj sebe. Toto mi pomohlo nájsť môj smer.
Rovnosť
Starostlivosť o druhého človeka neznamená, že sa naňho pozeráte zhora so súcitným pohľadom. Starostlivosť nemá nič spoločné s charitou: Tu ti hodím pár kúskov času a dostanem za to dobré svedomie. Hlavu hore. Bude to dobré. Starostlivosť neznamená zneužívať utrpenie druhých, aby ste sa dostali do centra pozornosti. Pozrite sa všetci, ako skvele sa dokážem postarať o niekoho iného. Skutočná starostlivosť je ochota kráčať časť cesty spolu, byť druhému spoločníkom: tým, s ktorým sa delíte o svoj chlieb.
Nestojíme pri vchode do jaskyne a nekričíme tomu druhému, aké je to vonku krásne, kým trpí, my sa uvelebíme na slnku a sem-tam mu pošleme trochu svetla a energie, ako je to momentálne moderné, alebo sa ho snažíme rozptýliť našimi príbehmi. Skutočný Compagnon ide do tmy a nesie svoje svetlo tam, kde je potrebné. Naplní miestnosť svojou láskavou prítomnosťou a stane sa sviečkou, pri ktorej sa trpiaci môže zahriať a zorientovať.
Sprievodca sa stará o to, aby jeho svetlo zostalo silné a živé. Nikomu neprospieva, ak sa v jaskyni zotmie a ak všetci trpia. Ľútosť nepomáha, pretože ťahá obe strany ku dnu. To, čo nás spája na jednej úrovni, je spolucítenie.
Dokážeme sa vžiť do situácie druhého človeka a vcítiť sa do toho, čo prežíva, bez toho, aby sme stratili vlastnú silu, ktorú potrebujeme, aby sme mu boli oporou.
Ubuntu
Pri takomto kontakte sa môže spájať dávanie a prijímanie. Prijímateľ dostáva starostlivosť a pozornosť a darca napĺňa základnú ľudskú potrebu: túžbu byť užitočný. Je nám vlastná túžba pomáhať iným živým bytostiam. Môžeme to pozorovať u detí ešte predtým, ako ich spoločnosť ohne: Vezmú do rúk nielen hračku, ale aj metlu a kladivo, nielen zhadzujú, ale aj zdvíhajú.
V juhoafrickej kultúre má potreba pomáhať druhým svoje meno: Ubuntu. Tento pojem sa nevzťahuje len na operačný systém pre počítače, ale pôvodne je to aj životná filozofia. Ubuntu znamená ľudskosť, dobročinnosť, verejného ducha a vedomie, že človek je súčasťou celku. Ako jednotlivci nie sme od seba oddelení, ale sme spojení v nekonečne spletitej sieti života.
Jedným z najznámejších príbehov o Ubuntu je príbeh antropológa, ktorý navrhol deťom hru. Postavil pod strom košík s ovocím, zavolal deti a povedal im, že všetko ovocie bude patriť tomu, kto sa k nemu dostane prvý. Deti trpezlivo čakali na signál, chytili sa za ruky a spoločne sa rozbehli k stromu. Keď dorazili do cieľa, rozdelili si ovocie a spoločne sa tešili z výhry.
Návrat ľudskosti
Dnes, keď vidíme ako okoloidúci bez hnutia prechádzajú okolo ľudí, ktorí padnú na verejných miestach, keď cestujúci v metre odvracajú zrak od násilia páchaného na inej ľudskej bytosti, ukazuje to, ako veľmi sme zabudli na Ubuntu a naše korene. O tom, ako veľmi sme sa vzdialili od svojej ľudskosti, sme sa presvedčili až príliš desivým spôsobom, keď sme pod zámienkou, že ich chceme chrániť, nechali našich blízkych opustených, izolovaných a ponechaných napospas smrti.
Dovolili sme, aby sa osobná zodpovednosť zmenila na sebectvo, sebavedomie na nebezpečenstvo a podriadenosť na solidaritu. Nechali sme si vziať to najlepšie.
Teraz je čas, aby sme sa zbavili prekrúcania a falzifikátov a spomenuli si, kým sme v jadre. Zabudnime na rozprávky o hriešnom a skazenom opičom človeku. Odhaľme zločiny, ktoré cirkev a veda spáchali na ľudských bytostiach, aby ich urobili malými a zbytočnými, a vráťme si späť našu ľudskosť a opateru.
Týmto spôsobom opäť nadobudneme prístup k pocitu šťastia, ktorý nás preniká, keď sme schopní pomáhať a stáť pri iných. Zmocní sa nás ako teplá vlna, keď sa v hĺbke navzájom stretneme. Či už v radosti alebo v smútku: to najkrajšie a najväčšie, čo môžeme navzájom zdieľať, je naša existencia. Tu som. Nie si sám. Som s tebou.
V rukách spoločenstva
Dnes som to ja, kto natrasia vankúše a prebdie celé noci. Zajtra to budem ja, kto bude potrebovať pomoc. Nenechávajme sa navzájom osamote, či už ako sprievodcovia, alebo ako sprevádzaní. Otvárajme si navzájom dvere. Nepotrebujeme odborníkov. Potrebujeme sa navzájom. Rovnako ako láska, ani narodenie a smrť nie sú súkromné záležitosti. Je to komunita, ktorá je oporou veľkých udalostí života.
Nie každý má pritom rovnakú úlohu. Okrem tých, ktorí sú priamo na mieste a pri smrteľnej posteli, sú tu všetci ostatní, ktorí dávajú to, o čo sa môžu podeliť: balíček čokolády, nahratú pieseň, pekný obraz, svetlo sviečky, modlitbu, rozjímanie. Či už je to blízko alebo ďaleko: Nie sme bezmocní voči utrpeniu druhých. Sme ľudské bytosti. Môžeme niečo urobiť.
Neodstupujme zo strachu, že budeme vyrušovať, že budeme príliš nešikovní alebo že nebudeme dostatočne dôležití. Vyjadrime svoju sústrasť, každý svojím spôsobom. Podajme si ruky a všetci spoločne kráčajme k stromu. Aj keď sú na našej ceste úseky, ktoré musíme prejsť samostatne, buďme si istí, že nikdy nie sme sami. Všetci sme jedno, plody toho istého svetového stromu, ktorý aj keď opadá lístie, vždy prináša nové kvety.
Diskutujte k článku na ksbforum.info
Preklad z nemeckého originálu “Der Anfang im Ende” : Milo
