17 minút

Kto tvorí našu realitu

So zmiešanými pocitmi svet sledoval, ako sa davoská spoločnosť prezentuje na svetovej scéne, ako si pochutnáva na luxusných atlantických kraboch a čerstvom bravčovom mäse z Pyrenejí, udržateľnej nórskej treske a najlepšej talianskej káve.

Keď sa práve nevenovali štedrým hodom, rozprávali o svojich nápadoch, akým spôsobom by mal byť svet vykorisťovaný (kľúčové eufemizmy sú “trvalo udržateľný”, “zainteresované strany” a “nemožné hovädzie mäso”).

Niektorí tento každoročný samit vládnucej triedy odsudzujú a proti nemu protestujú, ale mnoho miliónov ďalších ho prijíma, dokonca obdivne hľadí na mandarínov nového svetového poriadku, ktorí sa preháňajú po obrazovkách mobilov a zvedavým divákom médií ponúkajú povzbudivé citáty.

Zdá sa, že len málokto sa zaujíma o to, keď sa kabala spriaznených mocenských kruhov priateľsky zhovára o centrálne riadených digitálnych menách, konsolidácii globálnej zdravotnej autority v nevolených orgánoch, o kolapse svetovej ekonomiky, o vytváraní umelého nedostatku potravín, o nepopulárnom falošnom mäse a o ďalších nových trhových príležitostiach. Ešte menej ľudí vidí skrytú hrozbu globalistických programov pre vládu suverénnych štátov.

V tomto ohľade stojí za to spomenúť si na dva citáty od výnimočného buriča Uptona Sinclaira (americký autor, politik, vizionár, 1878- 1968, p.p.)– autora prekvapivého odhalenia The Jungle.

Vo svojej knihe “The Brass Check” Sinclair prezrádza veľkú lož moderných médií, a síce o tom, že sú nezávislé. Táto primitívna lož je všeobecne akceptovaná. Milióny Američanov veria, že skutočne klamlivé médiá sú tie, ktoré YouTube označuje ako “médiá napojené na štát”, čo je definícia, ktorá okamžite diskredituje každý takto označený zdroj.

Sinclair nám však pripomína, že

„[Médiá] zastupujú záujmy súkromné, nie verejné.

Mohol zájsť ešte ďalej a povedať, že mainstreamové médiá zastupujú súkromné ​​záujmy elitného kapitálu. Marx povedal, že každý štát slúži určitej triede. Rovnako to robia aj korporátne médiá.

Sinclair neskôr píše:

„Je ťažké prinútiť človeka, aby niečo pochopil, keď jeho plat závisí od toho, že tomu nerozumie.

Tento druhý citát vysvetľuje, prečo sa veľká časť masových médií spokojne pridáva k predpísaným príbehom z Washingtonu. Závisí od toho ich živobytie. Občas síce mainstreamový novinár zaryto úprimne vyhlási svoju nezávislosť od akéhokoľvek škodlivého redakčného vplyvu.

Ale ako Michael Parenti odpovedá,

“Páči sa im, čo píšete, pretože píšete to, čo sa im páči.”

Osvojenie si princípov americkej výnimočnosti je nevyhnutným predpokladom pre každého novinára, ktorý dúfa, že dostane miesto vo vysoko platenej pobočke masových médií. Princípy moci si už dávno osvojil.

Tieto citáty nám hovoria, že sme vystavení oficiálnemu príbehu, ktorý slúži záujmom elitného kapitálu a je poslušne šírený kabalou správne zmýšľajúcich stenografov. Tie isté elitné záujmy, ktoré vlastnia vládu, vlastnia i médiá. Preto tá naratívna konzistencia.

Alternatívna realita

Vzhľadom na to, že záujmy elít sú do značnej miery v rozpore so záujmami veľkej väčšiny Američanov, často sa ocitneme v alternatívnej realite. Vojna na Ukrajine je len jej poslednou podobou. Väčšina reality konfliktu bola zakrytá, pozabudnutá, čo zabezpečilo, aby bola verejnosť do značnej miery zavádzaná. Neľútostné a „zásadové“ názory posilňujú zaujatosť. Malá pozornosť sa napríklad venuje ekonomickej motivácii, ktorá je základom konfliktu:

  • odbyt zbraní pre ich amerických výrobcov;
  • zisky z predaja ropy a obilia zo strany na krízu orientovaných komoditných monopolov;
  • zisky z poľnohospodárstva zo strany spoločností Monsanto a Dupont prostredníctvom poprevratovej dohody s MMF;
  • uzavretie plynovodu Nord Stream 2 z Baltského mora do Nemecka, čo otvára dvere západným konzorciám, aby takto vytvorený nedostatok plynu nahradili.

Ukrajinská akademička Olga Baysha poskytla rozhovor pre The Grey Zone. Poznamenala, ako sa neoliberálna politika Volodymyra Zelenského predostierala ukrajinskej verejnosti ako „priblíženie k západu“ a „modernizácia“. Tieto pojmy boli však kamuflážou privatizáce, deregulácie a redukovania verejnej sféry – čo sú bežné neoliberálne recepty na získavanie ziskov globálnymi korporáciami. Na zabezpečenie tohto naratívu Zelenskij pred posledným krokom zatvoril opozičné mediálne kanály a politické strany – vrátane sankcií a represií.

Zelenskij sledoval, ako vláda po puči nasadila ultranacionalistické prápory na násilné uhasenie protiprevratového odporu v Donbase. Táto „protiteroristická operácia“ bola v skutočnosti začiatkom občianskej vojny Kyjeva proti jeho vlastnému obyvateľstvu, vrátane tankov a delostrelectva, bojových lodí a bojových lietadiel. Následné mierové dohody z Minska boli agresívnymi akciami Kyjeva proti Východu do značnej miery ignorované .

Zdá sa, že všetky tieto politické a národné konflikty sa vyvíjajú z – a prechádzajú do – imperiálnych ekonomických vzťahov. Západ proti Východu, s Ukrajinou ako bojiskom. Vojna je v kapitalizme zdrojom príjmov. Vojna je zdrojom zisku pre elity, ktoré vlastnia médiá; pre nižšie vrstvy je to len masaker. Tento rozdiel sa robí len zriedka.

Prečo sa sociálne média vzdali svojej úlohy

V propagande o ukrajinskej vojne je pomerne unikátne to, do akej miery sociálne médiá posunuli svoj represívny aparát v súlade so štátnymi smernicami. Sociálne médiá sa stali vážnym tŕňom v oku štátnej moci a korporátnych médií, keď dôsledne odhaľovali nepravdy o voľbách v roku 2016, Russiagate a pandémii.

Hoci veľa vojnovej propagandy odhalili svedomití nezávislí novinári (prikláňajúci sa k triede pracujúcich), úspech ukrajinského príbehu bol úžasný. Sociálne médiá napadajú, cenzurujú alebo diskreditujú nesprávne myslenie, kdekoľvek sa objaví.

To, čo Google a YouTube a iní robia na príkaz federálnej vlády, povedal Brett Weinstein (americký autor, bývalý profesor biológie) o pandemickom naratíve:

“Infantilizujú obrovskú časť populácie. Určité diskusie sú pre nich neprípustné.”
Musíme “…dodržiavať určité vopred pripravené závery a tváriť sa, že vyplynuli z dôkazov, čo nie je pravda.”

Potrebujeme racionálnu diskusiu. Odpoveďou na zlú argumentáciu je viac argumentácie, nie menej. Dalo by sa očakávať, že Google a YouTube a Facebook a Twitter to vedia. V skutočnosti je veľmi pravdepodobné, že to vedia. Ako raz posmešne poznamenal ctihodný lingvistický politik Noam Chomsky:

“Nemá zmysel hovoriť pravdu mocným: oni už pravdu poznajú a je im to jedno.”

Stalo sa to, čo sa deje so všetkými novými médiami v korporátnom fašistickom štáte: sú ohrozené, kým sa nezhodujú s oficiálnym naratívom šíreným vládou, ktorú fakticky vlastní elitný kapitál. Kongres si môže pohovoriť s ministerstvom spravodlivosti a ministerstvo spravodlivosti môže v pokojný utorok začať predbežné protimonopolné vyšetrovanie.

Zrazu sú svetlé obzory silikónových gigantov značne zamračené. Podobne je to aj so spravodajskými médiami. Masové médiá sa príliš spoliehajú na klebety a priazeň dobre situovaných úradníkov; príliš ľahko sa ohýbajú podľa nevyslovených preferencií inzerentov, ktorí plnia ich pokladnice; priveľmi ochotne hľadia k bezočivému generálovi, ktorý sa pohoršuje nad miernym zaobchádzaním s geopolitickým rivalom. Tieto zvrátené stimuly sú výstižne zobrazené v knihe Manufacturing Consent.

Elitný kapitál možno voľne definovať ako tie skupiny, ktoré zarábajú obrovské sumy peňazí na súčasnom stave, aj keď ten istý stav poškodzuje ďalšie milióny ľudí. Elitný kapitál sa kedysi nazýval “špeciálne záujmy”.

Sú to bohatí a mocní miliardári, ktorých možno vidieť v Davose, v správnych radách a zoznamoch členov Rockefellerovej a Fordovej nadácie, Nadácie Billa a Melindy Gatesových a Clintonovej nadácie; v Trilaterálnej komisii a v Rade pre zahraničné vzťahy; a v dôležitých think-tankoch ako Heritage Foundation, American Enterprise Institute, Brookings Institute, RAND Corporation, Cato, Hoover, CSIS a Center for American Progress a v mnohých ďalších.

Nie sú teda monolitickou alebo diskrétnou koalíciou jednotlivcov, ale ide skôr o previazané záujmové skupiny, ktoré majú spoločnú túžbu udržať existujúce zriadenie, a to silou alebo podvodom.

Masters of Myth – Vládcovia mýtov

Naša súčasná skúsenosť – v ktorej sa na smrť bojíme mierneho sezónneho respiračného vírusu a sme strašne xenofóbni voči Rusom – pripomína obdobie rozkvetu Bushovej vlády, keď sa neokonzervatívci opájali nadbytkom vyrobených spravodajských informácií.

Podporoval ich strašidelný zakladateľ blairizmu, ktorý tvrdil, že láskaví londýnski mešťania môžu byť zlikvidovaní arabskými zbraňami hromadného ničenia už za 45 minút. Od spustenia po dopad. Z bagdadského raketového skladu na Kensingtonskú poľanu za menej ako hodinu. Približne v tomto čase Karl Rove, dvorný hypnotizér Georga Busha, poučil ohromeného reportéra o tom, čo v Metropole, v samotnom impériu, skutočne znamená slovo realita:

My sme impérium a keď konáme, vytvárame vlastnú realitu. A pokým vy budete túto realitu študovať – spravodlivo a uvážlivo, keď chcete – budeme konať znova a vytvoríme ďalšie nové reality, ktoré môžete študovať tiež – to je ako sa veci vyriešia. My sme aktérmi histórie[…] a vy, vy všetci, budete musieť len študovať, čo robíme.“

Túto realitu nazval Henry Giroux: „…umŕtvujúca jednota a totalizujúce príbehy, ktorými sa vyznačujú dominantné neoliberálne a inštrumentálne ideológie Západu.

Viac ako v ktoromkoľvek momente nedávnej americkej histórie sa ocitáme pod kúzlom týchto tvorcov reality, ktorí za posledných päť rokov vytvorili úchvatné množstvo kríz, ktoré úplne uchvátili obyvateľstvo:

Od ohromujúceho zvolenia motajúceho sa šialenca za prezidenta cez zimomriavky vyvolávajúce odhalenia zahraničného vplyvu na jeho zvolenie, bezohľadné vyšetrovanie, neúspešné impeachmenty, smrtiace patogény vypúšťané z hmlou zahalených biolaboratórií v znečistených čínskych hlavných mestách až po dobré správy o spásonosných voľbách, zarámované novými „variantami“, šírených patologicky hlúpymi Trumpistami.

A na záver, mor je zmetený zo stola ruským imperializmom pochodujúcim Európou. Masy si automaticky vymieňajú masky za ukrajinské vlajky. Strach a hnev zostávajú, len sú presmerované.

Mzdové otroctvo a verejné povedomie

Integráciu jednotlivcov do doktrinálneho systému americkej výnimočnosti vedie nielen mediálna konsolidácia, ale aj ekonomické zotročenie. Najprv pár čísel – ako keby sme potrebovali niečo viac – z eseje Johna Stepplinga na jeho blogu Aesthetic Resistance. Poznamenáva, že v roku 1870 bolo asi 67 percent Američanov samostatne zárobkovo činných, pravdepodobne remeselníkov alebo farmárov.

Keď sa priemyselný kapitalizmus najmä v mestských oblastiach rozrástol, toto číslo prudko kleslo. Dnes je to 6 percent. Ide o to, že nezávislosť miliónov Američanov bola ohrozená. Teraz pracujú – milióny z nich – nie pre seba, ale pre obrovské korporácie bez tváre.

Spoločnosti, ktoré sú v podstate fašistické konštrukcie, ktorých rozhodnutia sú pre väčšinu zamestnancov nevyspytateľné a ktoré sa zvyčajne každých pár rokov oháňajú kosou znižovania nákladov, sa čoraz viac koncentrujú na automatizované procesy, na ktoré už iba dohliada postupne odstavovaná ľudská pracovná sila.

Toto odcudzenie od našej vlastnej práce nebolo uchránené od sprievodných katastrof. Počas obrovskej migrácie mužov a žien do námezdnej práce prišiel najprv vzostup a potom krutá deštrukcia odborov. I tu je to dnes len okolo 7 percent, oproti kedysi až 35 percentám na začiatku až do polovice 20. storočia, keď sa socialisti potulovali nekontrolovanými ulicami a buržoáznymi sídlami sa šírili správy o boľševickej revolúcii.

Ducha doby manažéri ekonomiky neprehliadli. Bankári kupovali noviny. Prezident vytvoril komisiu pre informovanie verejnosti. Okrúhly stôl obchodu načrtol protizamestnanecké scenáre. Synovec Sigmunda Freuda vynašiel temnú mágiu public relations.

Podobný jav nastal po kultúrnej explózii šesťdesiatych rokov. Neoliberálne odbúranie takzvaného sociálneho štátu na jednej strane (šťastne ho prijali hippies, keď vymenili semiš so strapcami za široké chlopne a polyesterové nohavicové kostýmy) a inklúzia tzv. kontrakultúry na strane druhej.

Ako sa hippies rozmnožovali, zrazu zistili, že potrebujú ponúkané peniaze od korporátnych monolitov, ktorých logá kedysi poškodzovali. Keďže sa už nedokázali udržať ako dedinskí remeselníci alebo nezávislí výrobcovia, podľahli ekonomickému tlaku a zapojili sa do potkaních pretekov.

Madison Avenue, kyklopská beštia schopná najúžasnejších mimických výkonov, rýchlo absorbovala kontrakultúru a etablovala jej rebéliu ako nekonvenčný druh konzumentstva..

Všetko sa stalo kódom štýlizácie. Potýčky tvárou v tvár s lynčujúcim davom alebo s obuškami policajných kordónov boli nahradené nosením tenisiek Chucka Conners, behaním maratónov v ‘Just Do It’ Nikes alebo obliekaním si trička Coca-Cola so sardonickým úškrnom. Na radikálnom konci spektra sa namiesto pálenia odvodových preukazov začali konať antikonzumné sviatky “nič nekupuj”.

Irónia nahrádila odpor ako ústupok vzdelaných vrstiev voči zmenšeným vyhliadkam na revolúciu.

A tak po odcudzení od svojej práce, po tom, čo ich kontrakultúru zabili, vypitvali, obliekli a vypchali, má priemerný človek len málo možností na nezávislé myslenie. V práci je podmienený firemnou kultúrou, ktorá oceňuje „ľudí súhlasu“, patologizuje optimizmus a podporuje vyznávanie cnosti v mene firemnej charty, ktorej hodnoty si človek môže osvojiť ako svoje vlastné.

Mimo kancelárie sa stretáva s “kultúrou” mediálneho spravodajstva a zábavy, ktorá zosobňuje hodnoty korporátneho štátu, medzi ktoré údajne patrí rozmanitosť, multikulturalizmus a inklúzia. Správy stelesňujú stereotypy korporátnej spravodajskej hodiny, ktoré sa vyznačujú rafinovanou démonizáciou iných spoločností pod zásterkou národnej bezpečnosti a vlajky slobody.

A následne ich posilňuje zábava. Človek si prečíta o nových sankciách uvalených na darebácky režim v Caracase a potom sleduje nový akčný seriál na Netflixe, v ktorom seriózny Američan prekazí diabolský plán hnedého Venezuelčana s neuhasiteľnou túžbou po krvi Yankeeov.

Ideológie a podideológie

Ak však niekto zistí znepokojujúce rozpory medzi našimi proklamovanými hodnotami inklúzie a našou zahraničnou politikou vylúčenia, nemá sa kam obrátiť. Ak človek nevie o marginalizovaných progresívnych webových stránkach, príručkách Noama Chomského alebo o neďalekom stretnutí komunistov, je odkázaný na lepenkové karikatúry korporátnych médií, ktoré sa vás všemožne snažia presvedčiť, že všetky tieto rozpory sú len nedorozumením – vašim vlastným, aby bolo jasné.

Bez ” súputníkov”, ktorí by vás utvrdili vo vašej prirodzenej nedôvere, bude mať táto nedôvera tendenciu slabnúť, pretože všadeprítomné korporátne ovplyvňovanie prevezme kontrolu.

Francúzsky marxistický filozof Louis Althusser napísal, že všetci sme formovaní ideologickými štátnymi aparátmi (ISA) a utláčaní represívnymi štátnymi aparátmi (RSA). Povedal, že sme ” internovaní” ISA do užitočného skupinového myslenia, ktoré udržiava status quo. Možno preto, aby jeho čitatelia nepili Drano (čistiaci prostriedok, p.p.), pripustil, že sú možné “intervencie”, pri ktorých subideológia prerazí trhlinu v dominantnej ideológii.

Čo však túto intervenciu spôsobí, je nejasné. Búrlivé povstanie, ktoré brutálne potlačí nejaký strašný generál caudillo? Jeho vodcovia budú zlikvidovaní v útrobách nejakého hrdzavého futbalového štadióna, ktorý sa zachoval z Pan Am Games? Alebo snáď slávna, vysnívaná revolúcia (s veľkým “R”), ktorá zlikviduje kapitalistickú oligarchiu, prevezme jej výrobné sily a dosiahne úchvatnú syntézu revolučnej teórie a moci pracujúcich?

Althusser, ktorý si bafkal z fajky, to odmietol povedať.

Realita sa opakuje: Amor Fati?

Nie je žiadnym prekvapením, že vidíme taký malý odpor obyvateľstva voči poskytovaniu 40 miliárd dolárov smrtiacej pomoci Ukrajine alebo voči agresívnym autoritárskym mandátom vlády v súvislosti s pandémiou. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je dominantnou odpoveďou súhlas a dokonca vďačnosť.

Koniec koncov, keďže sme sa nikdy neučili z minulosti alebo sme tieto znepokojujúce dejiny zámerne vytesnili, prijímame oficiálny príbeh, ako keď dieťa prijíma lyžičky detskej výživy od milujúcej matky. Desiatky miliónov dávok somy nasypaných lopatou dolu poklopom za úsvitu alebo za súmraku, prípadne oboje, najlepšie utlmia a uľahčia trávenie pochybných príbehov, ktoré sú plné intríg a nie občas aj nezmyselnosti. Odmenou nevedomým je konsenzus.

V rámci samotných oficiálnych naratívov existuje minimálne jedna konštanta: démonizácia druhej strany. Ľahko môžeme vidieť paralely v hrubej karikatúre neočkovaných jedincov ako patogénnych hrozieb, ktoré potrebujú ihlu, a démonizácie Rusov ako barbarských hord, ktoré potrebujú európske zušľachtenie.

Tieto obrázky nemajú ďaleko k snahám nemeckých národných socialistov o segregáciu neárijcov, väčšinou židovského pôvodu, od spravodlivého obyvateľstva čistokrvného Volku. Človek však nemusí opustiť vlastnú históriu, aby videl toto očividné segregačné správanie. Temná éra Jima Crowa a moderná verzia kárneho štátu svedčia o hlbokom nepriateľstve spoločnosti voči iným, tým, ktorí sa líšia farbou pleti, pohlavím, rodom, sexuálnymi preferenciami, náboženstvom, ideológiou, ekonomickým modelom alebo svetonázorom.

Edward Said v knihe Orientalismus poznamenáva, ako západný orientalista potreboval zredukovať islam na karikatúru “stanu a kmeňa”, aby ho zaradil do svojej usporiadanej kozmológie, v ktorej prevládal racionalizmus európskeho osvietenstva. Dnes Západ vykonáva rovnakú redukciu na Euráziu.

Elitársky markíz ležiaci na svojom honosnom vidieckom sídle hovorí Charlesovi Darnayovi v Príbehu dvoch miest:

“Represia je jediná pretrvávajúca filozofia. Temná poslušnosť strachu a otroctva… udrží psov poslušných biču tak dlho, kým táto strecha zakrýva oblohu.”

Podobne ako Sinclair, aj Charles Dickens svoje romány historizoval a možno poznamenať, že

… markízova úctyhodná strecha čoskoro spadne spolu s rúcajúcimi sa kulisami Francúzskej revolúcie.

Vždy, keď nám z chodieb elitnej moci ponúkajú ich sebavedomé príbehy o konci dejín – či už ide o francúzsky zámok alebo chatu vo švajčiarskych Alpách -, urobíme dobre, ak si spomenieme na nadčasové varovanie každého trhoviska a bazáru: caveat emptor.


Preklad z anglického originálu:

Článok vyšiel pod názvom We Create Our Own Reality na https://off-guardian.org/